Minulostný prístav

V to nedeľné ráno, som ho po dlhšom čase stretla u nás doma, na cintoríne. Hroby našich starých rodičov spolu susedia. Snažil sa tváriť aspoň trochu zúčastnene, ticho pozdravil. Bol s manželkou a malou dcérou. Kým zapaľoval sviečky, trochu som si ho obzerala. Tých pár šedín mu len pristane. Pribral. Ani sa nedivím. Vždy bol skôr pohodlný domased, ktorému k životu stačilo málo. Ja tá, mladá, hlúpa, doživotne naivná. No, našťastie nezmierená s tým, že toto určite nebude všetko, čo mi nateraz život nachystal. Odjakživa som túžila rásť ďalej, rozhliadať všade okolo, stavať si nové méty, ktoré chcem malými krokmi predsa raz dosiahnuť.

Na kopci fúkal studený vietor, a tak som nenápadne štuchla do mamy, nech už ideme. Bolo mi trochu trápne, len tak tam stáť a pietne sa tváriť.

Cestou domov som premýšľala o tom, že si absolútne neviem ani len predstaviť, o čom by som sa s ním teraz zhovárala. Vlastne ani pred rokmi nebolo o čom. Či už majú poorané? Čo nové v dedine, kto koho ohovára? Či včera na poľovačke niečo zastrelil? Či bude tuhá zima? Alebo, či je takto šťastný?

Ktovie, kde by som bola keby ... Možno len na inom poschodí samoty, možno otupená, možno z milosti spokojná.

Vždy je to tak. Niektoré ulice osudu prejdem s odstupom času už celkom s ľahkosťou, s príjemným nadhľadom, zmierená a so zvláštnou spokojnosťou na duši a poviem si: "Ach, ako dobre." Súvislosti do seba zrazu zacvaknú a aj hlave sa vyjasní. Len dovtedy si musím zakaždým vyjesť celý hrniec nechutnej kaše, varenej podľa zlého receptu.

Hm. Viem. Tak to už chodí ...