Záchranná hodina

Skúšala som Ho nájsť, v čase, keď sviatočné dni mali vniesť pokoj a lásku do každého tmavšieho kúta. Hľadala som všade, tak ako každý rok. V uliciach, doma, pod striebrom jedličky, aj v darčekoch, ktoré nikdy nebudem potrebovať viac ako lásku, v chladnom decembrovom povetrí aj vo vlastných myšlienkach a skutkoch.

A celé dni som premýšľala o tom, aké Vianoce by som si raz želala prežiť.
Také, kde jeden pozorne načúva druhému, kde sa city volajú po mene a majú svoj prirodzený odtieň, také, kde sa sedí za veľkým sviatočným stolom a dlho sa rozpráva o prežitom roku, také, kde človečia pohoda zotrváva na každej stoličke.
Premýšľala som o tom, či si raz naozaj všetko vynahradím, ak raz budem mať vlastnú rodinu ...

Nenachádzala som príjemné hojdanie pre dušu, pokoj a ticho krákajúcich myšlienok a nepočula som ozvenu tam, kde som kričala zo všetkých síl.

Až cestou nočnou ulicou, v mraze a v slabom poprašku snehu, na chvíľu utíchli moje súkromné hľadania a cesty za čistotou lásky.

Dve malé rúčky sotva niesli tiaž hrubej knihy. Patrili možno šesť, či sedemročnému dievčatku. Nebojácne položilo knihu do hlasného chrámového ticha a čistým detským hláskom zaspievalo prvý polnočný žalm.

Tam som Ho našla. Vždy sa k nám prihovára cez ľudí ...

Polnočná pošta

Už zajtra, keď sa Lásky uštedrí
a zhora dýchne prvýkrát,
zabalím bozk pod krídlo Strážnička,
buď s ním a tmavú z nocí kráť.

Obkresli snenia dávno dospelé,
čo vyšli z detských galoší,
o číslo väčších než sú zázraky,
aj sen sa rokmi obnosí.

Možno ti túžba cesty skľukatí
a vrátiš duši hľadané.
Keď zajtra prestrieš tanier bez páru,
strážiť ťa bude oddane.

Venované

Sladkosti od života

Niekedy kráčam ulicami taká zamyslená, až sa bojím, že sa raz zabudnem zastaviť na červenej. Tvorím si v hlave malé scenáre o živote, o tom aký je farebný a ako ho občas tak veľmi chcem sama režírovať.
To sú teda trúfalosti ...

Stopol ma hlúčik ľudí stojacich na červenej, nákupné tašky, z ktorých trčali baliace papiere, mladá mamička, ktorá vysvetľovala synovi, aby čakal na zeleného panáčika.
„Uuuuž, uuuuž je zelený.“ kričal malý drobec a ja som vykročila doprostred križovatky.

„Dobrý deň, ste mi veľmi sympatická. Toto je pre vás.“ Oslovil ma neznámy muž a vtisol mi do ruky zelenú Deli čokoládku. Usmial sa, a potom hneď kráčal ďalej. Nič viac.
Chcela som sa ho naraz spýtať na tisíc vecí. Prečo ja. Ako sa volá. Poznáme sa? Odkiaľ? Bola to len náhoda? A či ... Ale bola som taká prekvapená, že som sa zmohla len na rozpačité ďakujem. Ani neviem, či ho počul. Znova zasvietila červená a dobehla som na chodník. Bol to len kratučký okamih a len matne si pamätám jeho tvár a gesto. A tak mi to teraz vŕta v hlave. Naozaj.

Snívala som o inom scenári, ale aj tento sa mi páči. Stačilo by ho už len dotiahnuť do šťastného konca.
Do kelu! Čo som toho muža neschmatla za rukáv!

Z hlúposti túžob

Takmer každý deň stretávam pri obede jedného pána. Typ ako herec Marián Slovák, sympatický, vždy upravený, športovo elegantný. Vždy si sadne tak, aby na mňa videl. Som v rozpakoch, že niekedy ani neviem ako mám jesť a v duchu si ďakujem, že na tanieri nemám práve špagety.

Ale akási rozmarná hra života alebo jeden z hlúpych zákonov schválnosti to vždy tak zariadi, že každého kto ma veľmi boľavo prevŕta až do kosti, vídavam potom na každom kroku. Stretám podobné tváre, gestá, aj úplné maličkosti, či dokonca ŠPZ áut, ktoré nezmyselne spájam s niečím, za čím už márne naťahujem ruku.

Aj ten sivý pán z obedu. Pripomína mi niekoho, kto mi chcel byť ako druhý otec. Slovo svokor, či svokra nemám rada. Aj keď k nemu bolo ešte veľmi ďaleko alebo ani vôbec.

Chýbajú mi dlhé rozhovory, aké som s vlastným otcom nikdy neviedla. Chýbajú mi rady a povzbudenia, aj zaslúžené výprasky. Chcem sa znova pýtať na tisíc vecí, poznať názor na úplné maličkosti života, aj na tie veľké a ako malé dievčatko hltať každé slovo tých, o čosi viac dospelejších. Chcem sa opýtať ako sa majú všetci doma, či sú zdraví, vrátane tých štvornohých a hlavne ako sa má ten, čo spriaznenosť duší odhodil kamsi na cesty západného vetra. Mám chuť nahlas zakričať, že chcem späť svoju rozprávku, o ktorej som si myslela, že neexistuje. Chcem späť ten mäkký pocit, že som niekde vítaná ako doma, že sa občas môžu plniť aj sny, o ktorých som sa bála snívať.

Včera mal narodeniny a bolo pre mňa veľmi boľavé poslať mu len e-mail a zaželať mu len suché - všetko najlepšie a nič viac, ako celkom cudziemu človeku.

Odpoveď neprišla.

Kdesi som raz čítala jeden výrok, že len hlúpe ženy sa obracajú za niekým, kto o nich nestojí. Asi sa k nim ešte radím ...

Pod perinou

Je ticho a bielo. Takto ma víta ráno. Dnes sa nechcem nikam náhliť, dnes sa chcem stratiť v čistej bielej a počúvať od vločiek nebeské klebety. Takú zimu milujem. Nech sneží, tak mäkko ako do veľkej periny, ktorou som sa ako malá prikrývala. Mama sa vždy bála, že sa v noci zadusím, lebo mi bolo vidno iba nos. A mne sa spalo vždy tak sladko, že som necítila ani pierko, čo z nej občas vyletelo a padlo mi na viečka.

Hm. Je to zvláštne, ale nemám rada, keď v zime svieti slnko. V zime nech svieti sneh. Tak krásne dobiela. A nebo nech je od mračien také nadýchané, ako keby každú chvíľu malo spadnúť do náručia ako nevesta ženíchovi na prahu kostola. Ticho navôkol je potom ako zimná terapia pre dušu. Až pokým ju lúče neroztopia na sivú kašu a cencúle zo striech skúšajú prvýkrát zahrať svoju zimnú symfóniu.

Chcem si nabrať do dlaní z tej bielej pominuteľnej krásy. Najradšej by som len jemne stúpala po povrchu bieleho koberca a nenechávala za sebou stopy, nech tú jednoliatu krásu nekazím. Po chvíli mi už prsty drkocú v teplých vreckách a čiapku si radšej stiahnem až celkom do čela. U nás v záhrade teraz čiapky letia.

Pod veľkou lipou ešte skontrolujem ježkov domček. Dostavala som ho na jeseň, na konci záhrady. Nech má kde zimovať, aby si v lete pochutil na slimákoch ako vo francúzskej reštaurácii, lebo inakšie mi zase bez milosti spásajú pol záhrady. Nasteliem mu ešte viac lístia. Viem, aká dokáže byť zima studená ...

Ako vždy, zatúžim po teple ... aspoň po šálke lipového čaju, ktorú tuho zovriem do dlaní. Naspäť sa snažím kráčať v tých istých šľapajach. A možno dozajtra celkom zmiznú.

V noci skúsim znova snívať o tom, že zima bude naozaj biela, čistá, aj v dušiach ...


Ešte jedna. Prekrásna.