Studené poloprázdne kino. Stoličky vŕzgajú len pod párom zblúdilcov, čo tu našli na chvíľu tmavý úkryt, pred silným vetrom z jesenných ulíc. Dnes zmetal všetko. Aj prach do očí, ktoré nenašli vlny ani trochu podobné, aj pichľavé zelené župany z gaštanov, aj čerstvo napadané lístie. Aký kontrast tvorí so sivými zmoknutými chodníkmi. Ticho a nenápadne obsadím miesto na kraji posledného radu. Nechcem zavadiť ani o jeden pohľad. So svojou súkromnou samotou práve rozohrávam starú otvorenú partiu. Kto uhádne, kto práve víťazí na body, vyhráva čiernobiely televízor! Smejem sa v duchu nad vlastnou somarinou a už len čakám na moment, keď sa milosrdne vnorím do deja a aspoň na čas si my dve dáme hraciu prestávku.
Žena na plátne uniká do diaľok z vlastného sveta. Tiež sa rada pozerá cez ľudí. A keď jej v denných okamihoch svet až príliš zošedivie, tak si ho prifarbí, doladí, dochutí vlastným pocitom. Rieši v sebe čosi ťažšie, ale zžívam sa s ňou, lebo cesty k východom hľadám neraz tak súrne, že ani nevnímam ako mocne ma zväzuje bezmocnosť.
To je ako keď napoly vnímam ľudí, keď sa len tak bez zmyslov, slovne vyprázdňujú. Ako keď niekde nedobrovoľne sedím a počúvam, čo už dávno počúvať nevládzem. Keď musím voliť jednoduchšie slová, bez obrazov a vôní, aby mi ktosi poloprázdny porozumel. Keď hľadám aspoň zlomky spriaznenosti tam, kde nikdy ani nebola. Keď búcham stále na tie isté dvere, kde závora už pre mňa dávno hlučne zacvakla. Keď boľavo precitám a zistím, že ďalšia nádej bola len staronová maska samoty.
Končí sa dobre a bez citeľných strát, ten príbeh na plátne. Melancholický, bez prílišných snažení, o ktorých viem už z diaľky, kam sa asi rozbehnú.
V dlani skrčím vstupenku. Šestnásty rad vľavo, sedačka číslo päť, bez páru. Tak a hráme ďalej. Je koniec reklamnej prestávky. Vybehnem do dažďa. Postaral sa mi o alibi. Nikto nezbadá, že na lícach nemám kvapky z neba.
