Pomedzi prsty

Vždy som si myslela, že si s Katarínou nájdeme životné lásky, aspoň v približnom čase. Stretli sme sa pred rokmi v kancelárii ako mladé vyplašené žabky. Veľa sme sa spolu nasmiali. Dve bláznivé hlavy plné túžob a predstáv o gombičkovom svete. Obe sme túžili stretnúť tých pravých. Chodievali sme na všetky možné a nemožné miesta, ktoré aspoň trochu núkali možnosť zoznámenia.

Nie náhoda zariadila, že mi jedného dňa už zaľúbená predstavila muža, aby som ho so svojím nosom na ľudí, poriadne premerala. Dnes tie kapitoly trochu skrátim. Takmer všetko už prebolelo.

Vedela som, že potom už pôjde všetko príliš rýchlo. Pre mňa pomalšie. Krivdilo sa mi, že som ostala sama, že veľmi rýchlo zabudla, aké to je byť bez vzťahu. Vravela som si, že by som urobila presný opak. Neviem. Ak je človek šťastný, túži, aby aj ten, čo bol vždy nablízku, okúsil ten pocit, s ľahkosťou sa odrazil a s chuťou sa zahryzol do života. Viem, je to ľahšie a nie je to také umenie ako držať niekoho v stave neprchavej nádeje, za účasti vlastnej malichernej mizérie ...

Ten čas sa mi zlial do jednej šedej masy. Pamätám si jeden februárový deň. Navalilo meter snehu a hrdlo mi okupoval silný zvieravý pocit, keď sme obiehali svadobné salóny. Tak veľmi som si chcela jedny biele smotanové vyskúšať, ale bála som sa vlastných túžob a predstáv, potom, čo by som sa videla v odraze zrkadla.

V auguste som celý svadobný obrad preplakala. A keď som potom čítala stať evanjelia, nevidela som na riadky, poťahovala som nosom a všemocne som sa snažila, tú chvíľu ako tak ustáť. Dojatie si namiešalo vlastnú spleť pocitov.

Mala som pravdu, čas potom plynul a plynie veľmi rýchlo.
V máji tohto roku, budem už dvojnásobná krstná mama a už teraz sa bojím emócií, čo ma zvalcujú takou silou, že ich budem triediť, kým sa celkom neuzavriem do seba.

Dnes sa mi všetko polozabudnuté vracia späť. Brat nám doma oznámil, že sa bude v júni ženiť. Dosť ma to vzalo. Viem, že už nič nebude také ako predtým. Mám zmiešané pocity. Neopúšťa ma ani neodvratný pocit, že nech robím čokoľvek, život mi stále uniká pomedzi prsty.

Ružové s hviezdičkami

Potrebujem nové tenisky. Skonštatovala som pri pohľade na staré. Rozhodla som sa rýchlo, hlavne keď som objavila nový špecializovaný obchod s tenisovými potrebami. Kiež by som sa aj inde vedela tak rýchlo rozhodovať. Viem, že v poslednej dobe píšem veľa článkov o tom, ako kdesi čosi kupujem. Ale musím sa rozmaznávať sama, keď už mi to tak nejako vychádza, či nevychádza ...

Okamžite som ich zbadala. Ružovo biele, ako pre mňa. Žmurkali na mňa z poličky a už som sa videla ako v nich prelamujem podanie a zasadzujem víťazný úder.

V obchode ma privítal sympatický pán, takmer ako z Bolletieriho tenisovej akadémie. Vyznal sa. Premeriaval si ma od hlavy po päty, a tak hoci prevrátil celý sklad hore nohami, moje číslo ružovo bielych, krásnych, nenašiel. Dal mi skúšať ďalších päť párov. Márne som sa mu snažila poskakujúc polobosá po obchode vysvetliť, že ja chcem iba tie ružovo biele.

„Ale veď tieto Babolatky vám sedia ako uliate. Dokonca sú odľahčené a majú Michelin podrážku.“
„Sú naozaj skvelé, ale ja chcem tie ružové.“
„A naozaj ich chcete na tenis?“
„Jasné, že ich chcem na tenis.“

Krútil hlavou a nechápal. Tak som sa mu snažila vysvetliť, že ja ako žena dám viac na dizajn ako na to, či má teniska podrážku Michelin, a pritom má nemožný strih a farbu. Pousmial sa, keď som mu povedala, že sa mi tie ružové tiež hodia k sukničke. A napokon, veď ja sa predsa nechystám na Davis cup.

Pán bol aj naďalej milý a ochotný. Tak mi prisľúbil, že mám o týždeň prísť, že dostane nový tovar, že tam možno budú aj tie moje ružovo biele.

Čo mám robiť, keď mám skrátka rada, ak veci spolu pekne farebne ladia. Tón v tóne. Nemusím hovoriť ako sa mi tá moja farebná a iná harmónia vždy pretavuje do života.

Keď som vychádzala z obchodu, spomenula som si na starý film s Belmondom, kde žena na otázku akej farby chce kabriolet, odpovedala: „ružový s hviezdičkami...“