Parket života

Podvečer dnes sadá pomalšie. Všade svieti čerstvý sneh a ticho zakrýva všetko, čo ešte pár hodín dýcha v starom roku. Sneží mi na tvár, na vlasy, na hnedý šál. Vyzerám ako zľahka pocukrená hnedá piškóta. Nikde nikoho. Až na pár náhodných chodcov, ktorí tiež túžia po lete v zime.

Parky sú prázdne, v zime možno mĺkvo premýšľajú koľko milencov sa k nim na jar znova vráti a koľko z nich v zime bez lásky zamrzlo ...

Chytám ďalšiu studenú kľučku dverí. Aj tieto sú zamknuté. Potom nakúkam do zamrznutých okien, kde sa čosi veľké chystá a cítim sa ako Popoluška, keď cez malú škáru jedným okom nesmelo nazerala do okien zámku a Trávníček sa práve zvŕtal na parkete.

Tam kdesi za sklom je teplo, smiech a veľa svetiel, ktoré sa odrážajú v zreničkách šťastných ľudí. Všetko je slávnostné a pozlátka sú pravé, nefalošné. V sladkom aperitíve plávajú citróny, poháre na stopkách čakajú na polnočné šampanské, lampióny sa krútia spolu s krásnymi šatami z mušelínu, saténu, taftu, hodvábu a zamatu a všade poletujú pánske motýliky.

Mám chuť sa roztancovať a už nikdy neprestať. Nechať sa viesť na vlnách hojdavého rytmu raz-dva-tri, dva-dva-tri, v náruči, ktorá z parketu už nikdy neodíde. Ladne sa roztočiť, šaty nechať viať v jemnom závese, oddane pozerať do tváre, ktorá ma s istotou vedie pomedzi tváre, gestá a ja sa už ničoho nebojím. Smiať sa smiechom, ktorý cíti každá bunka, vychutnať si doplna tento okamih a v duchu si dookola opakovať, som šťastná, som šťastná ...

Až kým ma z parketu mocne nestrasie zima.
Sneží čoraz hustejšie. Potiahnem nosom a neopúšťa ma myšlienka, že možno o rok, možno raz sa do nového roku, naozaj pretancujem ...