Záchranná hodina

Skúšala som Ho nájsť, v čase, keď sviatočné dni mali vniesť pokoj a lásku do každého tmavšieho kúta. Hľadala som všade, tak ako každý rok. V uliciach, doma, pod striebrom jedličky, aj v darčekoch, ktoré nikdy nebudem potrebovať viac ako lásku, v chladnom decembrovom povetrí aj vo vlastných myšlienkach a skutkoch.

A celé dni som premýšľala o tom, aké Vianoce by som si raz želala prežiť.
Také, kde jeden pozorne načúva druhému, kde sa city volajú po mene a majú svoj prirodzený odtieň, také, kde sa sedí za veľkým sviatočným stolom a dlho sa rozpráva o prežitom roku, také, kde človečia pohoda zotrváva na každej stoličke.
Premýšľala som o tom, či si raz naozaj všetko vynahradím, ak raz budem mať vlastnú rodinu ...

Nenachádzala som príjemné hojdanie pre dušu, pokoj a ticho krákajúcich myšlienok a nepočula som ozvenu tam, kde som kričala zo všetkých síl.

Až cestou nočnou ulicou, v mraze a v slabom poprašku snehu, na chvíľu utíchli moje súkromné hľadania a cesty za čistotou lásky.

Dve malé rúčky sotva niesli tiaž hrubej knihy. Patrili možno šesť, či sedemročnému dievčatku. Nebojácne položilo knihu do hlasného chrámového ticha a čistým detským hláskom zaspievalo prvý polnočný žalm.

Tam som Ho našla. Vždy sa k nám prihovára cez ľudí ...