streda 15. októbra 2008
Ešte raz sa otočím
Len keď celkom precitnem už počujem len robotníkov, čo sa každé ráno schádzajú pod oknami na parkovisku. Hlasno nadávajú, fajčia a odpľúvajú na zem. Ráno ako vytrhnuté z celkom cudzej knihy.
Chýba mi leto. Už nehreje. A tak mi chýba všetko ...
štvrtok 2. októbra 2008
Zasiahnutá
Vo filme Paríž, milujem ťa, láska pospájala ľudí v osemnástich poviedkach a odhalila ich vône tým najjemneším spôsobom. Skúste si ísť privoňať.
PS: Priatelia uveríte mi, že sa mnou preháňa toľko pocitov, že kým ich sem stihnem zapísať, už sa ma dotýkajú ďalšie a ďalšie?
sobota 7. júna 2008
Zo súkromnej planéty
Teraz na jar, s letom na ramenách, považujem za hriech, sedieť pred televízorom. Animal Planet teraz vysiela všade a naživo! Stačí, keď celý víkend strávim v záhrade a nič mi neujde.
Ani takéto in flagranti
piatok 9. mája 2008
Kamoš Sony
nedeľa 16. marca 2008
Pomedzi prsty
Vždy som si myslela, že si s Katarínou nájdeme životné lásky, aspoň v približnom čase. Stretli sme sa pred rokmi v kancelárii ako mladé vyplašené žabky. Veľa sme sa spolu nasmiali. Dve bláznivé hlavy plné túžob a predstáv o gombičkovom svete. Obe sme túžili stretnúť tých pravých. Chodievali sme na všetky možné a nemožné miesta, ktoré aspoň trochu núkali možnosť zoznámenia.
Vedela som, že potom už pôjde všetko príliš rýchlo. Pre mňa pomalšie. Krivdilo sa mi, že som ostala sama, že veľmi rýchlo zabudla, aké to je byť bez vzťahu. Vravela som si, že by som urobila presný opak. Neviem. Ak je človek šťastný, túži, aby aj ten, čo bol vždy nablízku, okúsil ten pocit, s ľahkosťou sa odrazil a s chuťou sa zahryzol do života. Viem, je to ľahšie a nie je to také umenie ako držať niekoho v stave neprchavej nádeje, za účasti vlastnej malichernej mizérie ...
V máji tohto roku, budem už dvojnásobná krstná mama a už teraz sa bojím emócií, čo ma zvalcujú takou silou, že ich budem triediť, kým sa celkom neuzavriem do seba.
Dnes sa mi všetko polozabudnuté vracia späť. Brat nám doma oznámil, že sa bude v júni ženiť. Dosť ma to vzalo. Viem, že už nič nebude také ako predtým. Mám zmiešané pocity. Neopúšťa ma ani neodvratný pocit, že nech robím čokoľvek, život mi stále uniká pomedzi prsty.
utorok 11. marca 2008
Ružové s hviezdičkami
Potrebujem nové tenisky. Skonštatovala som pri pohľade na staré. Rozhodla som sa rýchlo, hlavne keď som objavila nový špecializovaný obchod s tenisovými potrebami. Kiež by som sa aj inde vedela tak rýchlo rozhodovať. Viem, že v poslednej dobe píšem veľa článkov o tom, ako kdesi čosi kupujem. Ale musím sa rozmaznávať sama, keď už mi to tak nejako vychádza, či nevychádza ...
V obchode ma privítal sympatický pán, takmer ako z Bolletieriho tenisovej akadémie. Vyznal sa. Premeriaval si ma od hlavy po päty, a tak hoci prevrátil celý sklad hore nohami, moje číslo ružovo bielych, krásnych, nenašiel. Dal mi skúšať ďalších päť párov. Márne som sa mu snažila poskakujúc polobosá po obchode vysvetliť, že ja chcem iba tie ružovo biele.
„Ale veď tieto Babolatky vám sedia ako uliate. Dokonca sú odľahčené a majú Michelin podrážku.“
„Sú naozaj skvelé, ale ja chcem tie ružové.“
„A naozaj ich chcete na tenis?“
„Jasné, že ich chcem na tenis.“
Čo mám robiť, keď mám skrátka rada, ak veci spolu pekne farebne ladia. Tón v tóne. Nemusím hovoriť ako sa mi tá moja farebná a iná harmónia vždy pretavuje do života.
štvrtok 28. februára 2008
Šťastie po záruke
Odchádzala som, keď sa ku klopkaniu mojich podpätkov pridali ďalšie kroky. Hlučne sa odrážali od starých múrov. Tie kroky za mnou šli ďalej po ulici, po dlažobných kockách chodníka, aj keď som zabočila do blízkeho obchodu. Vtedy som sa spýtavo otočila a zbadala vysokého muža. Nič nevravel. Po chvíľke z neho vypadla rozpačitá veta, že by rád šiel so mnou. Už si nepamätám, čo presne som mu vtedy povedala, ale viem, že so mnou bez jediného slova chodil pomedzi vešiaky s pánskymi košeľami. Bolo to čudné. So zmiešanými pocitmi som naprázdno vyšla z obchodu, keď mi oznámil, že ma chce pozvať na kávu, že je tu blízko bufet v Tescu, že nič iné nepozná. Bol divný, čím ďalej tým viac. Nedal sa odbiť, chodil za mnou ako psík. A tak som s vidinou, že to tých dvadsať minút nejako vydržím, že sa slušne rozídeme a viac ho neuvidím, zahla za roh do kaviarne oproti.
Naozaj som sa snažila, načínala otázky, skúšala záujmy, názory ...
Márne. Dostala som z neho len že je učiteľ v neďalekej dedine, nikam nechodí, nemá známych, ani záujmy, jediný kto ho dobre pozná je páter z kláštora. Potom som už len držala vlastný monológ a on na mňa pozeral jak na svätý obrázok. Bolo mi trápne sedieť ticho pri kaviarenskom stolíku s cudzím mužom, navyše podivínom. Kávu som dopila na tri dúšky a rýchlo si obliekala plášť.
streda 20. februára 2008
Nanovo
Prezerám si minuloročné fotky z leta. Aj keď sú farebné, usmiate, majú v sebe trpkosť súkromného života, ktorá na jazyku horkne skôr, než ju stihnem prehltnúť ...
Teplé, bližšie, bohatšie ...
nedeľa 10. februára 2008
Bolesť túžob je tupá
„Povedz mi, ako je možné, že sa stále tak usmievaš...“ pýtal sa ma minule Martin.
Nechcem písať, chcem sa rozprávať. Rozumieť si. Zabudnúť na hodiny. Nechať voľne plynúť túžby. Plánovať a plniť si sny. Hovoriť o citoch, o čase, o láske, o výletoch, o deťoch, o vlastných hrncoch, posteli, o prežitom i o tom, čo bude, o prvých i posledných ... o všetkom.
Rozprávať sa, rozprávať, r o z p r á v a ť , a tak spolu chvíľu v tichu mlčať.
štvrtok 24. januára 2008
Kradnem si čas
Už päť minút mi beží ranná klasika. Pracovné ráno. Na stole vonia káva v obľúbenej šálke a ja sa teším na jej prvý horúci dúšok. Ešte chvíľku som tu sama, a tak si to vychutnávam. Automaticky zhasnem neóny, neznášam ich umelé svetlo. Mám rada ranné ticho, prítmie zo šedivých ulíc. Je január a prší jarný dážď. Dokonalý čas na písanie ...
Vyťukám prvý verš a svetlo z monitora mi odrazí ten sen, o ránach bez konca. Občas ešte vyťahujem starý notes a vymením ho za klávesnicu počítača. Na papieri je všetko, každý poryv myšlienok zachytený perom, všetky škrtanice, machule, rozpísané slabiky, dlhé, krátke, aj kvetinky v rohoch, keď mi došli rýmy, aj okamihy, keď po dlhej chvíli dorazila čerstvá inšpirácia. Rada sa k nim vraciam kvôli tej príjemnej poetickej nostalgii. Tam medzi riadkami som ja.
Až kým na chodbe nezačujem kroky. Pozdravím sa s vedúcou, aby ma vzápätí na to zahrabala do hory papierov, ktoré s poetikou nemajú nič spoločné. Kolegyňa mi zreferuje čerstvé bulvárne správy, z chodby zacítim nenávidené cigarety a zopár poloprázdnych hlasov v rannom šume nekončiacej byrokracie.
Sú chvíle, keď si myslím, že to už naozaj nevydržím. Že vybehnem z dverí, postavím sa doprostred chodby a na plné hrdlo zakričím „nechajte ma dýchaaaaaaaaať!“ Som tu len omylom, túžim odísť preč, skôr než sa zadusím poviazaná uzlami štátneho betónu!
Tu je ich staršia skladba z čias, keď sa im veľmi nepáčili verše v slovenčine.
sobota 19. januára 2008
Libela
S takou veľmi zvláštnou vyrovnanosťou som začala nový rok. Bola síce ešte veľmi nestála, trasľavá, ale neskĺzala do extrémov horkosti, tak ako pred pár mesiacmi. Mala som pocit, že som sa na vzácne chvíľky oslobodila od nechceného, núteného, prázdneho a všetkého prihlúpleho, s čím som sa denne zrážala. Pocity som vytriedila, a potom keď stíchli, dozneli, tak som znova pozliepala račí pancier ...
Hm. Len, včera ma znova rozkolísala. Bez prípravy. A aby to bolo dokonalé, tak si vybrala daždivý, zasmoklený večer, pohľady na páry vystupujúce z taxíka v plesových šatách, pohľady do cudzích tvárí, pohľady na menší svet a detské knihy, pocity z bláznivo tikajúcich hodín a štyri padajúce steny navyše.
Uznávam, že pri mojej emotívnosti, to nemala vôbec ťažké. S takou škálou emócií, s tou sa už dá inakšie zahrávať. No, čiastočne som jej napomohla, tak ako zvyčajne, keď neviem nechcieť, neviem netúžiť ...
Ako mi hovorí Egid, stále sa bojím pustiť a jednoducho veriť, že to tam hore so mnou myslia dobre, že raz pochopím aj to, čo teraz nechápem, že niekedy je lepšie veci nechať tak a veľmi sa do vyšších plánov nemontovať. Aj tak ... Musia sa tam na mne dobre baviť ...
štvrtok 17. januára 2008
Extrémisti
Ja už fakt neviem! Neviem! Vravím si namrzene, keď kráčam oproti studenému piatkovému večeru. Už pár metrov zlostne kopem do kameňa, čo mi stál v ceste. Mám chuť ho z celej sily vykopnúť do najbližšieho smetiaka, aby narobil poriadny hluk a rozbrechal všetkých psov v okolí. Až som od tej chvíľkovej vlastnej nemohúcnosti celkom zabudla na to, ako veľmi viem drkotať zubami, keď ma polovička januára vôbec neláska.
Hm. Tak, asi mám nejaké podivné šťastie na extrémistov ... Neviem ...
Dnes ma jeden okamžite založil ad acta, hneď po tom, ako som sa smiala na tom, že si neviem predstaviť práčku na ručný pohon (nie, nie je to textová chyba), domácnosť bez žehličky, chladničky, sporáka a iných vecí, ktoré potrebujú viac energie, než je schopná vyrobiť nejaká domáca elektráreň, kdesi na lazoch, ktorej princíp sa mi zdá načisto postavený na hlavu. Mám sa cítiť vinná za to, že si potrpím na kvalitnú kozmetiku (prírodnú) a nestačí mi len neparfumované mydlo a zubná pasta. Chytá ma zlosť, už len keď o tom píšem!
Tresnem bráničkou, keď prichádzam večer domov. Pohľad na dva susedove Mercedesy mi pripomenie toho, čo mi vždy hovoril „Púpavka, ozvem sa ti ...“ Isteže ... Len musí ešte stihnúť tristo výlučne značkových obchodov, lebo do neznačkových nohavíc, by si ani prdnúť nemohol. Tak si ešte vybrať x-té rámy na okuliare bez dioptrií a ... ach, načo to píšem ...
To chcem naozaj tak veľa, ak hľadám niečo medzitým?
piatok 4. januára 2008
Parket života
Podvečer dnes sadá pomalšie. Všade svieti čerstvý sneh a ticho zakrýva všetko, čo ešte pár hodín dýcha v starom roku. Sneží mi na tvár, na vlasy, na hnedý šál. Vyzerám ako zľahka pocukrená hnedá piškóta. Nikde nikoho. Až na pár náhodných chodcov, ktorí tiež túžia po lete v zime.
Parky sú prázdne, v zime možno mĺkvo premýšľajú koľko milencov sa k nim na jar znova vráti a koľko z nich v zime bez lásky zamrzlo ...
Chytám ďalšiu studenú kľučku dverí. Aj tieto sú zamknuté. Potom nakúkam do zamrznutých okien, kde sa čosi veľké chystá a cítim sa ako Popoluška, keď cez malú škáru jedným okom nesmelo nazerala do okien zámku a Trávníček sa práve zvŕtal na parkete.
Až kým ma z parketu mocne nestrasie zima.
Sneží čoraz hustejšie. Potiahnem nosom a neopúšťa ma myšlienka, že možno o rok, možno raz sa do nového roku, naozaj pretancujem ...
sobota 29. decembra 2007
Záchranná hodina
Skúšala som Ho nájsť, v čase, keď sviatočné dni mali vniesť pokoj a lásku do každého tmavšieho kúta. Hľadala som všade, tak ako každý rok. V uliciach, doma, pod striebrom jedličky, aj v darčekoch, ktoré nikdy nebudem potrebovať viac ako lásku, v chladnom decembrovom povetrí aj vo vlastných myšlienkach a skutkoch.
Také, kde jeden pozorne načúva druhému, kde sa city volajú po mene a majú svoj prirodzený odtieň, také, kde sa sedí za veľkým sviatočným stolom a dlho sa rozpráva o prežitom roku, také, kde človečia pohoda zotrváva na každej stoličke.
Premýšľala som o tom, či si raz naozaj všetko vynahradím, ak raz budem mať vlastnú rodinu ...
nedeľa 23. decembra 2007
Polnočná pošta
Už zajtra, keď sa Lásky uštedrí
a zhora dýchne prvýkrát,
zabalím bozk pod krídlo Strážnička,
buď s ním a tmavú z nocí kráť.
čo vyšli z detských galoší,
o číslo väčších než sú zázraky,
aj sen sa rokmi obnosí.
a vrátiš duši hľadané.
Keď zajtra prestrieš tanier bez páru,
strážiť ťa bude oddane.
Venované
štvrtok 20. decembra 2007
Sladkosti od života
Niekedy kráčam ulicami taká zamyslená, až sa bojím, že sa raz zabudnem zastaviť na červenej. Tvorím si v hlave malé scenáre o živote, o tom aký je farebný a ako ho občas tak veľmi chcem sama režírovať.
To sú teda trúfalosti ...
„Uuuuž, uuuuž je zelený.“ kričal malý drobec a ja som vykročila doprostred križovatky.
„Dobrý deň, ste mi veľmi sympatická. Toto je pre vás.“ Oslovil ma neznámy muž a vtisol mi do ruky zelenú Deli čokoládku. Usmial sa, a potom hneď kráčal ďalej. Nič viac.
Chcela som sa ho naraz spýtať na tisíc vecí. Prečo ja. Ako sa volá. Poznáme sa? Odkiaľ? Bola to len náhoda? A či ... Ale bola som taká prekvapená, že som sa zmohla len na rozpačité ďakujem. Ani neviem, či ho počul. Znova zasvietila červená a dobehla som na chodník. Bol to len kratučký okamih a len matne si pamätám jeho tvár a gesto. A tak mi to teraz vŕta v hlave. Naozaj.
Do kelu! Čo som toho muža neschmatla za rukáv!
štvrtok 6. decembra 2007
Z hlúposti túžob
Takmer každý deň stretávam pri obede jedného pána. Typ ako herec Marián Slovák, sympatický, vždy upravený, športovo elegantný. Vždy si sadne tak, aby na mňa videl. Som v rozpakoch, že niekedy ani neviem ako mám jesť a v duchu si ďakujem, že na tanieri nemám práve špagety.
Odpoveď neprišla.
Kdesi som raz čítala jeden výrok, že len hlúpe ženy sa obracajú za niekým, kto o nich nestojí. Asi sa k nim ešte radím ...
pondelok 3. decembra 2007
Pod perinou
Pod veľkou lipou ešte skontrolujem ježkov domček. Dostavala som ho na jeseň, na konci záhrady. Nech má kde zimovať, aby si v lete pochutil na slimákoch ako vo francúzskej reštaurácii, lebo inakšie mi zase bez milosti spásajú pol záhrady. Nasteliem mu ešte viac lístia. Viem, aká dokáže byť zima studená ...
Ako vždy, zatúžim po teple ... aspoň po šálke lipového čaju, ktorú tuho zovriem do dlaní. Naspäť sa snažím kráčať v tých istých šľapajach. A možno dozajtra celkom zmiznú.
V noci skúsim znova snívať o tom, že zima bude naozaj biela, čistá, aj v dušiach ...
Ešte jedna. Prekrásna.