Október bez zázrakov

Bluesnim v prítmí, s teplou farbou od sviečok. Nehreje pod ťarchou ozveny spred roka. Aj jazzové tóny z pódia vnímam len tak napoly. Kvílivé, podmanivé, jesenné, a predsa mimo mňa. Teplé októbrové dni ma nútia boľavo zatínať päste. Ružové nechty mi nechávajú odtlačky v malej dlani a ja pozerám ako sa po chvíli strácajú. Smutné výročia nie ...

Odrážam pohľady neznámych mužov, čo vravia: „Tá kučeravá tam sedí sama...“ A to je všetko. Mám strašnú chuť zakričať každému, nech pozerá do peny od piva. Nevidím v ich očiach nič úprimné ... A ja si neviem rozkázať. Kto rozkáže samotnej, aby aj na malý prejav priazne odpovedala hneď vyplazením jazyka alebo kopnutím do členka. Priveľký luxus. Ten si nemôžem dovoliť.

A tak mi dnes zovreté hrdlo pevne drží teplý október. Tak strašne ma ničí tento čas. Odhrýza zo mňa pozliepané kusy normálneho života. Tak to je asi tá rovná daň. Za tých pár šťastných dní spred roka? Tak teda pekne ďakujem.

Hm. Ale naozaj som nikdy nebola šťastnejšia. A vraj som vtedy celkom ožila a oči sa mi smiali tak bezstarostne. Tak málo mi stačilo, keď mi došlá nádej obsadila vnútro. Všetko malo význam a ráno som tanečným krokom utekala k studenej vode a pred zrkadlom si z tváre zmývala posledné zašlé sadze. Hmmm. Možno si ma zamiluje. A ... ďalej už nemôžem písať ...

Dnes už viem. Oriešky boli červivé. Bez zázrakov. A potom sa už nič krásne nedialo a ... možno neskôr pohľadám slová. Tie najsilnejšie. Až z celkom spodnej zásuvky. A potom nech tu ostanú. Nech sa už ku mne nevracajú a netnú mi viac do živého. Sama si s nimi neporadím.

Ťažko nesiem tichú bolesť výročí. Prekrývam ju inými, krajšími výročiami. Ako dnes.

Je opäť teplý október a do kalendára si píšem „Moja prvá Blueska.“