Šťastie po záruke

Vravel, že sme sa stretli pred štyrmi rokmi. Neviem koľko času odvtedy naozaj uplynulo. Nepamätám si už ani na jeho meno. Pravdou je, že na podobné nočné mory sa snažím čo najskôr zabudnúť ...

Sedela som v tichu Františkánskeho kostola. Mám rada chrámové ticho. Často sa mi tu ľahšie upratujú myšlienky, upokojí dych a zhodím tu časť tiaže z útlych ramien.

Odchádzala som, keď sa ku klopkaniu mojich podpätkov pridali ďalšie kroky. Hlučne sa odrážali od starých múrov. Tie kroky za mnou šli ďalej po ulici, po dlažobných kockách chodníka, aj keď som zabočila do blízkeho obchodu. Vtedy som sa spýtavo otočila a zbadala vysokého muža. Nič nevravel. Po chvíľke z neho vypadla rozpačitá veta, že by rád šiel so mnou. Už si nepamätám, čo presne som mu vtedy povedala, ale viem, že so mnou bez jediného slova chodil pomedzi vešiaky s pánskymi košeľami. Bolo to čudné. So zmiešanými pocitmi som naprázdno vyšla z obchodu, keď mi oznámil, že ma chce pozvať na kávu, že je tu blízko bufet v Tescu, že nič iné nepozná. Bol divný, čím ďalej tým viac. Nedal sa odbiť, chodil za mnou ako psík. A tak som s vidinou, že to tých dvadsať minút nejako vydržím, že sa slušne rozídeme a viac ho neuvidím, zahla za roh do kaviarne oproti.

Naozaj som sa snažila, načínala otázky, skúšala záujmy, názory ...
Márne. Dostala som z neho len že je učiteľ v neďalekej dedine, nikam nechodí, nemá známych, ani záujmy, jediný kto ho dobre pozná je páter z kláštora. Potom som už len držala vlastný monológ a on na mňa pozeral jak na svätý obrázok. Bolo mi trápne sedieť ticho pri kaviarenskom stolíku s cudzím mužom, navyše podivínom. Kávu som dopila na tri dúšky a rýchlo si obliekala plášť.

Márne som si myslela, že sme sa vtedy videli naposledy. Na druhý deň ma hľadal v práci, našťastie bolo už po pracovnej dobe. Len vrátnik mi oznámil, že ma tu hľadal nejaký muž. Na tretí deň prišiel znova, chcel sa stretnúť, nedal sa odbiť. Premýšľala nad tým, že sa nikdy nenaučím povedať mužovi natvrdo, priamo do očí, že sa s ním viac už nechcem stretnúť. Skúšam to vždy s taktom, pričom verím, že to pochopí. Nepochopil ...

Pred pár dňami, po tých štyroch rokoch, znova telefonoval k nám do práce. Nechcel rozprávať priamo so mnou, len od kolegyne o mne vyťahoval informácie, či tam ešte stále pracujem, či mám priateľa, a kde bývam. O pár dní si zistil číslo aj na môjho brata a vyvolával mu celý deň. V nedeľu večer volal k nám domov. Vravel, že ma pozná, že sme sa stretli pre štyrmi rokmi a vyťahoval informácie od mamy. Mama mu s vidinou, že sa možno predsa raz dočká vnúčat, porozprávala o mne čo sa dalo. Samozrejme vrátane môjho telefónneho čísla. Už pár dní mám pre istotu pripravenú ostrú reč, ale viem, že nemá odvahu. Hlavne po tom, čo mu brat v telefóne vyčistil žalúdok. Medzitým si zistil, že aj v dedine ho majú za podivína. Mama teraz zaspáva so strachom, že ma večer v meste sleduje psychopat.

Podobné epizódy ma stretávajú akosi príliš často. S pravou iróniou vždy hovorím, že tie námety zo života budem posúvať kamsi k filmu.

Ale neskutočne ma vie vytočiť, keď mi niekto povie, že raz preberiem, a že som náročná.

Nanovo

Prezerám si minuloročné fotky z leta. Aj keď sú farebné, usmiate, majú v sebe trpkosť súkromného života, ktorá na jazyku horkne skôr, než ju stihnem prehltnúť ...

Premýšľam, prečo som to neurobila skôr. Prečo som sa neodpútala od tvárí, s ktorými som bola rovnako sama ako so štyrmi stenami. Bez odozvy, bez tepla a mäkkosti. Keď som tak veľmi pišťala po rozhovore, tichej spriaznenosti a nachádzala som len plytkosť, povrch a mechanické prežúvanie života. Núkal sa mi pocit, že všetci idú rovno, len ja kľukatím.

Pohár s mútnou vodou si vždy dopíjam až do dna. Hlúpy zvyk. Možno tým, že nemám rada nedokončené dejstvá, nedojedené jablká, neporiadok v živote i na stole. Ten pohár si vždy dopijem, umyjem, vyleštím a položím do starej vitríny, na konci minulej chodby. Až potom sa môžem otočiť a vykročiť novým smerom.

Odvtedy cítim zvláštnu voľnosť, priestor, novú energiu. Hodiny a dni už nechcem vysýpať len tak do vetra. Sú príliš vzácne, vždy som to vedela. K väčšiemu kroku niekedy chýba len malý krôčik. Občas ho spravím až na poslednú chvíľu.

Hľadám a nachádzam nové tváre.
Teplé, bližšie, bohatšie ...

Bolesť túžob je tupá

„Povedz mi, ako je možné, že sa stále tak usmievaš...“ pýtal sa ma minule Martin.

Keby vedel, aké vzácne sú pre mňa také chvíle, tak by sa asi nepýtal. Akoby som si odrazu chcela vynahradiť všetky chvíle bez úsmevov a iskry, bez ľudí, s ktorými sa cítim dobre, s ktorými sa môžem rozprávať. Naozaj rozprávať, o všeličom, vážne aj nevážne, keď na tú vzácnu chvíľu, zabudnem na tichú samotu aj na samotu uprostred davu.

Sú čoraz častejšie okamihy, keď si nevystačím len s tým, že niekde nechám pár slov o tom, čo cítim, čo ma teší, trápi. Nie sú zriedkavé tie chvíle, keď ozvena dlho neprichádza. Keď mám priveľa myšlienok na to, aby som ich uhládzala do viet a veršov. Keď túžim kričať, rozprávať, hlasito i šeptom, smiať sa, plakať, vyvádzať, krásne i hystericky. A nechcem ukladať myšlienky do riadkov, na poriadok, jednu ku druhej. Keď vôbec neviem, od ktorej mám začať, keď sa neustále bijú v rade o naliehavosť.

Nechcem písať, chcem sa rozprávať. Rozumieť si. Zabudnúť na hodiny. Nechať voľne plynúť túžby. Plánovať a plniť si sny. Hovoriť o citoch, o čase, o láske, o výletoch, o deťoch, o vlastných hrncoch, posteli, o prežitom i o tom, čo bude, o prvých i posledných ... o všetkom.

Rozprávať sa, rozprávať, r o z p r á v a ť , a tak spolu chvíľu v tichu mlčať.

Kradnem si čas

Už päť minút mi beží ranná klasika. Pracovné ráno. Na stole vonia káva v obľúbenej šálke a ja sa teším na jej prvý horúci dúšok. Ešte chvíľku som tu sama, a tak si to vychutnávam. Automaticky zhasnem neóny, neznášam ich umelé svetlo. Mám rada ranné ticho, prítmie zo šedivých ulíc. Je január a prší jarný dážď. Dokonalý čas na písanie ...

Po noci sú slová oddýchnuté, len sa tak voľne rinú a ja si z nich vyberám len odtiene, ktoré spolu ladia. Viem ako veľmi potrebujem cítiť harmóniu v živote.

Vyťukám prvý verš a svetlo z monitora mi odrazí ten sen, o ránach bez konca. Občas ešte vyťahujem starý notes a vymením ho za klávesnicu počítača. Na papieri je všetko, každý poryv myšlienok zachytený perom, všetky škrtanice, machule, rozpísané slabiky, dlhé, krátke, aj kvetinky v rohoch, keď mi došli rýmy, aj okamihy, keď po dlhej chvíli dorazila čerstvá inšpirácia. Rada sa k nim vraciam kvôli tej príjemnej poetickej nostalgii. Tam medzi riadkami som ja.

Pre istotu vždy nosím v kabelke aj malý zápisníček. Múzy nemajú dňa ani noci. No fakt. Už som písala aj v čakárni u zubárky.

Nechám zrieť nové myšlienky, nech sú sýte a plné citov.
Až kým na chodbe nezačujem kroky. Pozdravím sa s vedúcou, aby ma vzápätí na to zahrabala do hory papierov, ktoré s poetikou nemajú nič spoločné. Kolegyňa mi zreferuje čerstvé bulvárne správy, z chodby zacítim nenávidené cigarety a zopár poloprázdnych hlasov v rannom šume nekončiacej byrokracie.

Sú chvíle, keď si myslím, že to už naozaj nevydržím. Že vybehnem z dverí, postavím sa doprostred chodby a na plné hrdlo zakričím „nechajte ma dýchaaaaaaaaať!“ Som tu len omylom, túžim odísť preč, skôr než sa zadusím poviazaná uzlami štátneho betónu!

Ešteže si viem kradnúť čas.

Chlapci na jar vydávajú album. Prvý singel Svet na míle, je už v éteri. Sú tam moje verše. Vždy som túžila písať na mieru, pre muža.

Tu je ich staršia skladba z čias, keď sa im veľmi nepáčili verše v slovenčine.

Libela

Niekedy stačí jeden večer, jeden menší zhluk pocitov, hodina, možno dve, okamih, päť minút a všetka rovnováha z posledných dní sa vyparí skôr, než stihnem otvoriť ústa.

S takou veľmi zvláštnou vyrovnanosťou som začala nový rok. Bola síce ešte veľmi nestála, trasľavá, ale neskĺzala do extrémov horkosti, tak ako pred pár mesiacmi. Mala som pocit, že som sa na vzácne chvíľky oslobodila od nechceného, núteného, prázdneho a všetkého prihlúpleho, s čím som sa denne zrážala. Pocity som vytriedila, a potom keď stíchli, dozneli, tak som znova pozliepala račí pancier ...

Hm. Len, včera ma znova rozkolísala. Bez prípravy. A aby to bolo dokonalé, tak si vybrala daždivý, zasmoklený večer, pohľady na páry vystupujúce z taxíka v plesových šatách, pohľady do cudzích tvárí, pohľady na menší svet a detské knihy, pocity z bláznivo tikajúcich hodín a štyri padajúce steny navyše.

Uznávam, že pri mojej emotívnosti, to nemala vôbec ťažké. S takou škálou emócií, s tou sa už dá inakšie zahrávať. No, čiastočne som jej napomohla, tak ako zvyčajne, keď neviem nechcieť, neviem netúžiť ...

Ako mi hovorí Egid, stále sa bojím pustiť a jednoducho veriť, že to tam hore so mnou myslia dobre, že raz pochopím aj to, čo teraz nechápem, že niekedy je lepšie veci nechať tak a veľmi sa do vyšších plánov nemontovať. Aj tak ... Musia sa tam na mne dobre baviť ...

Extrémisti

Ja už fakt neviem! Neviem! Vravím si namrzene, keď kráčam oproti studenému piatkovému večeru. Už pár metrov zlostne kopem do kameňa, čo mi stál v ceste. Mám chuť ho z celej sily vykopnúť do najbližšieho smetiaka, aby narobil poriadny hluk a rozbrechal všetkých psov v okolí. Až som od tej chvíľkovej vlastnej nemohúcnosti celkom zabudla na to, ako veľmi viem drkotať zubami, keď ma polovička januára vôbec neláska.

Hm. Tak, asi mám nejaké podivné šťastie na extrémistov ... Neviem ...
Dnes ma jeden okamžite založil ad acta, hneď po tom, ako som sa smiala na tom, že si neviem predstaviť práčku na ručný pohon (nie, nie je to textová chyba), domácnosť bez žehličky, chladničky, sporáka a iných vecí, ktoré potrebujú viac energie, než je schopná vyrobiť nejaká domáca elektráreň, kdesi na lazoch, ktorej princíp sa mi zdá načisto postavený na hlavu. Mám sa cítiť vinná za to, že si potrpím na kvalitnú kozmetiku (prírodnú) a nestačí mi len neparfumované mydlo a zubná pasta. Chytá ma zlosť, už len keď o tom píšem!

Vyrastala som na dedine a život na dedine nadovšetko milujem. Rada manuálne pracujem a ťažká robota, mi okrem iného výborne prečistí hlavu od všelijakých neveselých myšlienok. Môžem celý deň rúbať drevo, rýľovať, okopávať, kosiť (nie kosačkou) hoc aj kydať hnoj, roboty sa nebojím! Ale naozaj si neviem predstaviť, že by som po celodennej robote mala čakať nato, kým sa mi nejakým podivným spôsobom nahreje teplá voda a večer ísť do divadla vlakom, v šatách z bavlny, lebo tá sa vraj nekrčí a netreba ju žehliť! Ach, radšej už ani slovko ...

Tresnem bráničkou, keď prichádzam večer domov. Pohľad na dva susedove Mercedesy mi pripomenie toho, čo mi vždy hovoril „Púpavka, ozvem sa ti ...“ Isteže ... Len musí ešte stihnúť tristo výlučne značkových obchodov, lebo do neznačkových nohavíc, by si ani prdnúť nemohol. Tak si ešte vybrať x-té rámy na okuliare bez dioptrií a ... ach, načo to píšem ...

To chcem naozaj tak veľa, ak hľadám niečo medzitým?

Parket života

Podvečer dnes sadá pomalšie. Všade svieti čerstvý sneh a ticho zakrýva všetko, čo ešte pár hodín dýcha v starom roku. Sneží mi na tvár, na vlasy, na hnedý šál. Vyzerám ako zľahka pocukrená hnedá piškóta. Nikde nikoho. Až na pár náhodných chodcov, ktorí tiež túžia po lete v zime.

Parky sú prázdne, v zime možno mĺkvo premýšľajú koľko milencov sa k nim na jar znova vráti a koľko z nich v zime bez lásky zamrzlo ...

Chytám ďalšiu studenú kľučku dverí. Aj tieto sú zamknuté. Potom nakúkam do zamrznutých okien, kde sa čosi veľké chystá a cítim sa ako Popoluška, keď cez malú škáru jedným okom nesmelo nazerala do okien zámku a Trávníček sa práve zvŕtal na parkete.

Tam kdesi za sklom je teplo, smiech a veľa svetiel, ktoré sa odrážajú v zreničkách šťastných ľudí. Všetko je slávnostné a pozlátka sú pravé, nefalošné. V sladkom aperitíve plávajú citróny, poháre na stopkách čakajú na polnočné šampanské, lampióny sa krútia spolu s krásnymi šatami z mušelínu, saténu, taftu, hodvábu a zamatu a všade poletujú pánske motýliky.

Mám chuť sa roztancovať a už nikdy neprestať. Nechať sa viesť na vlnách hojdavého rytmu raz-dva-tri, dva-dva-tri, v náruči, ktorá z parketu už nikdy neodíde. Ladne sa roztočiť, šaty nechať viať v jemnom závese, oddane pozerať do tváre, ktorá ma s istotou vedie pomedzi tváre, gestá a ja sa už ničoho nebojím. Smiať sa smiechom, ktorý cíti každá bunka, vychutnať si doplna tento okamih a v duchu si dookola opakovať, som šťastná, som šťastná ...

Až kým ma z parketu mocne nestrasie zima.
Sneží čoraz hustejšie. Potiahnem nosom a neopúšťa ma myšlienka, že možno o rok, možno raz sa do nového roku, naozaj pretancujem ...

Záchranná hodina

Skúšala som Ho nájsť, v čase, keď sviatočné dni mali vniesť pokoj a lásku do každého tmavšieho kúta. Hľadala som všade, tak ako každý rok. V uliciach, doma, pod striebrom jedličky, aj v darčekoch, ktoré nikdy nebudem potrebovať viac ako lásku, v chladnom decembrovom povetrí aj vo vlastných myšlienkach a skutkoch.

A celé dni som premýšľala o tom, aké Vianoce by som si raz želala prežiť.
Také, kde jeden pozorne načúva druhému, kde sa city volajú po mene a majú svoj prirodzený odtieň, také, kde sa sedí za veľkým sviatočným stolom a dlho sa rozpráva o prežitom roku, také, kde človečia pohoda zotrváva na každej stoličke.
Premýšľala som o tom, či si raz naozaj všetko vynahradím, ak raz budem mať vlastnú rodinu ...

Nenachádzala som príjemné hojdanie pre dušu, pokoj a ticho krákajúcich myšlienok a nepočula som ozvenu tam, kde som kričala zo všetkých síl.

Až cestou nočnou ulicou, v mraze a v slabom poprašku snehu, na chvíľu utíchli moje súkromné hľadania a cesty za čistotou lásky.

Dve malé rúčky sotva niesli tiaž hrubej knihy. Patrili možno šesť, či sedemročnému dievčatku. Nebojácne položilo knihu do hlasného chrámového ticha a čistým detským hláskom zaspievalo prvý polnočný žalm.

Tam som Ho našla. Vždy sa k nám prihovára cez ľudí ...

Polnočná pošta

Už zajtra, keď sa Lásky uštedrí
a zhora dýchne prvýkrát,
zabalím bozk pod krídlo Strážnička,
buď s ním a tmavú z nocí kráť.

Obkresli snenia dávno dospelé,
čo vyšli z detských galoší,
o číslo väčších než sú zázraky,
aj sen sa rokmi obnosí.

Možno ti túžba cesty skľukatí
a vrátiš duši hľadané.
Keď zajtra prestrieš tanier bez páru,
strážiť ťa bude oddane.

Venované

Sladkosti od života

Niekedy kráčam ulicami taká zamyslená, až sa bojím, že sa raz zabudnem zastaviť na červenej. Tvorím si v hlave malé scenáre o živote, o tom aký je farebný a ako ho občas tak veľmi chcem sama režírovať.
To sú teda trúfalosti ...

Stopol ma hlúčik ľudí stojacich na červenej, nákupné tašky, z ktorých trčali baliace papiere, mladá mamička, ktorá vysvetľovala synovi, aby čakal na zeleného panáčika.
„Uuuuž, uuuuž je zelený.“ kričal malý drobec a ja som vykročila doprostred križovatky.

„Dobrý deň, ste mi veľmi sympatická. Toto je pre vás.“ Oslovil ma neznámy muž a vtisol mi do ruky zelenú Deli čokoládku. Usmial sa, a potom hneď kráčal ďalej. Nič viac.
Chcela som sa ho naraz spýtať na tisíc vecí. Prečo ja. Ako sa volá. Poznáme sa? Odkiaľ? Bola to len náhoda? A či ... Ale bola som taká prekvapená, že som sa zmohla len na rozpačité ďakujem. Ani neviem, či ho počul. Znova zasvietila červená a dobehla som na chodník. Bol to len kratučký okamih a len matne si pamätám jeho tvár a gesto. A tak mi to teraz vŕta v hlave. Naozaj.

Snívala som o inom scenári, ale aj tento sa mi páči. Stačilo by ho už len dotiahnuť do šťastného konca.
Do kelu! Čo som toho muža neschmatla za rukáv!

Z hlúposti túžob

Takmer každý deň stretávam pri obede jedného pána. Typ ako herec Marián Slovák, sympatický, vždy upravený, športovo elegantný. Vždy si sadne tak, aby na mňa videl. Som v rozpakoch, že niekedy ani neviem ako mám jesť a v duchu si ďakujem, že na tanieri nemám práve špagety.

Ale akási rozmarná hra života alebo jeden z hlúpych zákonov schválnosti to vždy tak zariadi, že každého kto ma veľmi boľavo prevŕta až do kosti, vídavam potom na každom kroku. Stretám podobné tváre, gestá, aj úplné maličkosti, či dokonca ŠPZ áut, ktoré nezmyselne spájam s niečím, za čím už márne naťahujem ruku.

Aj ten sivý pán z obedu. Pripomína mi niekoho, kto mi chcel byť ako druhý otec. Slovo svokor, či svokra nemám rada. Aj keď k nemu bolo ešte veľmi ďaleko alebo ani vôbec.

Chýbajú mi dlhé rozhovory, aké som s vlastným otcom nikdy neviedla. Chýbajú mi rady a povzbudenia, aj zaslúžené výprasky. Chcem sa znova pýtať na tisíc vecí, poznať názor na úplné maličkosti života, aj na tie veľké a ako malé dievčatko hltať každé slovo tých, o čosi viac dospelejších. Chcem sa opýtať ako sa majú všetci doma, či sú zdraví, vrátane tých štvornohých a hlavne ako sa má ten, čo spriaznenosť duší odhodil kamsi na cesty západného vetra. Mám chuť nahlas zakričať, že chcem späť svoju rozprávku, o ktorej som si myslela, že neexistuje. Chcem späť ten mäkký pocit, že som niekde vítaná ako doma, že sa občas môžu plniť aj sny, o ktorých som sa bála snívať.

Včera mal narodeniny a bolo pre mňa veľmi boľavé poslať mu len e-mail a zaželať mu len suché - všetko najlepšie a nič viac, ako celkom cudziemu človeku.

Odpoveď neprišla.

Kdesi som raz čítala jeden výrok, že len hlúpe ženy sa obracajú za niekým, kto o nich nestojí. Asi sa k nim ešte radím ...

Pod perinou

Je ticho a bielo. Takto ma víta ráno. Dnes sa nechcem nikam náhliť, dnes sa chcem stratiť v čistej bielej a počúvať od vločiek nebeské klebety. Takú zimu milujem. Nech sneží, tak mäkko ako do veľkej periny, ktorou som sa ako malá prikrývala. Mama sa vždy bála, že sa v noci zadusím, lebo mi bolo vidno iba nos. A mne sa spalo vždy tak sladko, že som necítila ani pierko, čo z nej občas vyletelo a padlo mi na viečka.

Hm. Je to zvláštne, ale nemám rada, keď v zime svieti slnko. V zime nech svieti sneh. Tak krásne dobiela. A nebo nech je od mračien také nadýchané, ako keby každú chvíľu malo spadnúť do náručia ako nevesta ženíchovi na prahu kostola. Ticho navôkol je potom ako zimná terapia pre dušu. Až pokým ju lúče neroztopia na sivú kašu a cencúle zo striech skúšajú prvýkrát zahrať svoju zimnú symfóniu.

Chcem si nabrať do dlaní z tej bielej pominuteľnej krásy. Najradšej by som len jemne stúpala po povrchu bieleho koberca a nenechávala za sebou stopy, nech tú jednoliatu krásu nekazím. Po chvíli mi už prsty drkocú v teplých vreckách a čiapku si radšej stiahnem až celkom do čela. U nás v záhrade teraz čiapky letia.

Pod veľkou lipou ešte skontrolujem ježkov domček. Dostavala som ho na jeseň, na konci záhrady. Nech má kde zimovať, aby si v lete pochutil na slimákoch ako vo francúzskej reštaurácii, lebo inakšie mi zase bez milosti spásajú pol záhrady. Nasteliem mu ešte viac lístia. Viem, aká dokáže byť zima studená ...

Ako vždy, zatúžim po teple ... aspoň po šálke lipového čaju, ktorú tuho zovriem do dlaní. Naspäť sa snažím kráčať v tých istých šľapajach. A možno dozajtra celkom zmiznú.

V noci skúsim znova snívať o tom, že zima bude naozaj biela, čistá, aj v dušiach ...


Ešte jedna. Prekrásna.

"Ráno mě probouzí tma ..."

Neverila som, že ho ešte niekedy budem môcť počúvať ...
Bála som sa, že to sama neustojím. Že až príliš rozvíri kúdol prachu priviaty západným vetrom, že prinesie okamihy, keď boli dni teplé. Priam som ich cítila. Ako kúsok triesky pod kožou, čo bolí pri každom dotyku. Ako rana, na ktorú nenachádzam zacelenie.

Večer som sa vrátila z koncertu. Bol úžasný. Pristihla som sa pritom, že Ťa vidím vedľa na prázdnej sedačke. Alebo, že Ti hneď ráno pošlem ako darček celý jeho spevník aj s podpisom iba pre Teba. Že Ti poviem, že už viem všetky texty naspamäť. A že som napísala jednu slohu v češtine, a Ty že dopíšeš druhú. A refrén bude spoločný. A ...


Zabúdanie je stav dlhodobý. Spevník bez podpisu položím na nočný stolík a vstupenku založím na stranu 104.

Nedopovedané

Rozladené ráno mi umazalo celý deň. Oneskoreným nočným rýchlikom docestoval staronový sen, s miestenkou rovno do mojich perín. Mohol si vybrať iný termín. Dnes som naozaj chcela vstať ružová a tanečným krokom svižne zamieriť k studenej vode. Dnes som chcela dorovnať hladiny plusov a stálych mínusov.

Lenže bol taký živý, že som sa ešte chvíľu po prebudení sladko prehadzovala a verila, že to bolo naozaj. Dal si mi predsa hádanku a sen preto musí pokračovať ďalej ...

Až pri jasnom pohľade na prázdnotu rána odišiel dostratena, spolu s nočným teplom z vyhriatej postele. Ten ranný pocit rozčarovania sa ma držal celý deň. A v duchu som sa Ťa stále nemo pýtala, prečo sa ešte stále neviem zmieriť s Tvojim ľahostajným úsmevom, ktorý si mi vyprskol rovno do tváre, keď ma Tvoje slová najviac boleli.

Už dávno si nezaslúžiš ani jednu moju myšlienku, a ja predsa robím presný opak. A chcem a vidím len to pekné, čo bolo ...

Na moste fúka studený vietor a ja mám od prvej chvíle chuť stúliť sa Ti do náručia. Nie je leto a dávaš mi kyticu lúčnych kvetov. Uprostred kníhkupectva sa nahlas smeješ na mojej poznámke. A v aute prekrikujeme hlas španielskeho chlapca z obľúbenej skladby. Hráš sa s deťmi a oni výskajú od radosti, že ich ujo zdvíha tak vysoko. Dávam Ti svoj prvý autogram a trasú sa mi ruky. Miešaš mi mojito, rozprávaš a ja hltám každé Tvoje slovo. Neprestajne ma hreje Tvoja veta o spriaznených dušiach a od šťastia sa mi chveje telo ...

Škoda, že netušíš, aké to pre mňa bolo vzácne. Stačilo by mi jediné slovo a pribehla by som ako hladný zatúlaný psík.

Nočné sny sú len verným odrazom túžob, ktoré už nikdy nenájdu svoj zvučný hlas. Možno aspoň v nich budem šťastná, tak ako vtedy. A možno budú aj na pokračovanie.
Až do času, kým sa neprestanem pýtať prečo ...

Minulostný prístav

V to nedeľné ráno, som ho po dlhšom čase stretla u nás doma, na cintoríne. Hroby našich starých rodičov spolu susedia. Snažil sa tváriť aspoň trochu zúčastnene, ticho pozdravil. Bol s manželkou a malou dcérou. Kým zapaľoval sviečky, trochu som si ho obzerala. Tých pár šedín mu len pristane. Pribral. Ani sa nedivím. Vždy bol skôr pohodlný domased, ktorému k životu stačilo málo. Ja tá, mladá, hlúpa, doživotne naivná. No, našťastie nezmierená s tým, že toto určite nebude všetko, čo mi nateraz život nachystal. Odjakživa som túžila rásť ďalej, rozhliadať všade okolo, stavať si nové méty, ktoré chcem malými krokmi predsa raz dosiahnuť.

Na kopci fúkal studený vietor, a tak som nenápadne štuchla do mamy, nech už ideme. Bolo mi trochu trápne, len tak tam stáť a pietne sa tváriť.

Cestou domov som premýšľala o tom, že si absolútne neviem ani len predstaviť, o čom by som sa s ním teraz zhovárala. Vlastne ani pred rokmi nebolo o čom. Či už majú poorané? Čo nové v dedine, kto koho ohovára? Či včera na poľovačke niečo zastrelil? Či bude tuhá zima? Alebo, či je takto šťastný?

Ktovie, kde by som bola keby ... Možno len na inom poschodí samoty, možno otupená, možno z milosti spokojná.

Vždy je to tak. Niektoré ulice osudu prejdem s odstupom času už celkom s ľahkosťou, s príjemným nadhľadom, zmierená a so zvláštnou spokojnosťou na duši a poviem si: "Ach, ako dobre." Súvislosti do seba zrazu zacvaknú a aj hlave sa vyjasní. Len dovtedy si musím zakaždým vyjesť celý hrniec nechutnej kaše, varenej podľa zlého receptu.

Hm. Viem. Tak to už chodí ...

Hladné mesiace

Jeseň sa tu zdržala. Aj slnko ma dnes ešte hreje na zátylku, keď zhrabávam zlato zo záhrady. Premýšľam, že je asi také zrelé, sýte a teplé ako láska na jeseň života. Nie horúce, ktoré raz dva spáli hlavy a srdcia svojou nedočkavosťou, ale hrejivé, také, čo nedovolí citom nikdy zatuhnúť ...

Na chvíľu mi presvetlí myšlienky. Triedim si ich, nech sa toľko nemotajú a neskrývajú jedna poza druhú. Pri práci sa mi vždy ukladali akosi ľahšie. Nech je akokoľvek ťažká, čistí dušu od ťažkých nánosov z cudzích zablatených topánok.

Mám chuť vyváľať sa vo voňavých šatách, čo za pár dní spadli z korún stromov. Ostali bez hanby, celkom nahé, ako milenci vo vernom objatí. Aj tam chcem hľadať ľudské teplo so zárukou, že mi prsty už neskrehnú od mrazu, že mi do nich ktosi vdýchne teplo ako vtáčaťu, čo si už dlho hľadá svoje hniezdo.

S každým listom odkrývam zelený koberec. Ostal tu od leta. Nechám sa len na pár minút hojdať myšlienkou, že už je jar a ja som prečkala chvíle, keď je samota citeľnejšia. Naozaj, nemôže byť jar? Veď dnešný deň sa na ňu tak veľmi podobá. Doliala by mi znova pohár doplna a mne by sa zdalo, že otváram nejaké úplne nové dvere. Že ich chcem tak, ako zakaždým veľmi spoznať a úprimne veriť, že budú posledné a budú moje. A studený pocit večného hladu po láske, už prehluší jarné pučanie života a schová aj tú najmenšiu zablúdenú zimomriavku.

Hm. Zajtra si kúpim teplejší šál a rukavice. Budem ich potrebovať.

Je to cítiť? Že sa bojím zimy?

Tiché tajnosti

Studené poloprázdne kino. Stoličky vŕzgajú len pod párom zblúdilcov, čo tu našli na chvíľu tmavý úkryt, pred silným vetrom z jesenných ulíc. Dnes zmetal všetko. Aj prach do očí, ktoré nenašli vlny ani trochu podobné, aj pichľavé zelené župany z gaštanov, aj čerstvo napadané lístie. Aký kontrast tvorí so sivými zmoknutými chodníkmi.

Ticho a nenápadne obsadím miesto na kraji posledného radu. Nechcem zavadiť ani o jeden pohľad. So svojou súkromnou samotou práve rozohrávam starú otvorenú partiu. Kto uhádne, kto práve víťazí na body, vyhráva čiernobiely televízor! Smejem sa v duchu nad vlastnou somarinou a už len čakám na moment, keď sa milosrdne vnorím do deja a aspoň na čas si my dve dáme hraciu prestávku.

Žena na plátne uniká do diaľok z vlastného sveta. Tiež sa rada pozerá cez ľudí. A keď jej v denných okamihoch svet až príliš zošedivie, tak si ho prifarbí, doladí, dochutí vlastným pocitom. Rieši v sebe čosi ťažšie, ale zžívam sa s ňou, lebo cesty k východom hľadám neraz tak súrne, že ani nevnímam ako mocne ma zväzuje bezmocnosť.

To je ako keď napoly vnímam ľudí, keď sa len tak bez zmyslov, slovne vyprázdňujú. Ako keď niekde nedobrovoľne sedím a počúvam, čo už dávno počúvať nevládzem. Keď musím voliť jednoduchšie slová, bez obrazov a vôní, aby mi ktosi poloprázdny porozumel. Keď hľadám aspoň zlomky spriaznenosti tam, kde nikdy ani nebola. Keď búcham stále na tie isté dvere, kde závora už pre mňa dávno hlučne zacvakla. Keď boľavo precitám a zistím, že ďalšia nádej bola len staronová maska samoty.

Končí sa dobre a bez citeľných strát, ten príbeh na plátne. Melancholický, bez prílišných snažení, o ktorých viem už z diaľky, kam sa asi rozbehnú.

V dlani skrčím vstupenku. Šestnásty rad vľavo, sedačka číslo päť, bez páru. Tak a hráme ďalej. Je koniec reklamnej prestávky. Vybehnem do dažďa. Postaral sa mi o alibi. Nikto nezbadá, že na lícach nemám kvapky z neba.

Október bez zázrakov

Bluesnim v prítmí, s teplou farbou od sviečok. Nehreje pod ťarchou ozveny spred roka. Aj jazzové tóny z pódia vnímam len tak napoly. Kvílivé, podmanivé, jesenné, a predsa mimo mňa. Teplé októbrové dni ma nútia boľavo zatínať päste. Ružové nechty mi nechávajú odtlačky v malej dlani a ja pozerám ako sa po chvíli strácajú. Smutné výročia nie ...

Odrážam pohľady neznámych mužov, čo vravia: „Tá kučeravá tam sedí sama...“ A to je všetko. Mám strašnú chuť zakričať každému, nech pozerá do peny od piva. Nevidím v ich očiach nič úprimné ... A ja si neviem rozkázať. Kto rozkáže samotnej, aby aj na malý prejav priazne odpovedala hneď vyplazením jazyka alebo kopnutím do členka. Priveľký luxus. Ten si nemôžem dovoliť.

A tak mi dnes zovreté hrdlo pevne drží teplý október. Tak strašne ma ničí tento čas. Odhrýza zo mňa pozliepané kusy normálneho života. Tak to je asi tá rovná daň. Za tých pár šťastných dní spred roka? Tak teda pekne ďakujem.

Hm. Ale naozaj som nikdy nebola šťastnejšia. A vraj som vtedy celkom ožila a oči sa mi smiali tak bezstarostne. Tak málo mi stačilo, keď mi došlá nádej obsadila vnútro. Všetko malo význam a ráno som tanečným krokom utekala k studenej vode a pred zrkadlom si z tváre zmývala posledné zašlé sadze. Hmmm. Možno si ma zamiluje. A ... ďalej už nemôžem písať ...

Dnes už viem. Oriešky boli červivé. Bez zázrakov. A potom sa už nič krásne nedialo a ... možno neskôr pohľadám slová. Tie najsilnejšie. Až z celkom spodnej zásuvky. A potom nech tu ostanú. Nech sa už ku mne nevracajú a netnú mi viac do živého. Sama si s nimi neporadím.

Ťažko nesiem tichú bolesť výročí. Prekrývam ju inými, krajšími výročiami. Ako dnes.

Je opäť teplý október a do kalendára si píšem „Moja prvá Blueska.“