Ešte raz sa otočím

Skoro ráno ma mrzutú zobudí mužský hlas. V polospánku chcem aspoň na okamih veriť, že je to niekto celkom blízky a ja sa nenahnevám. Alebo že je to Dodo od nás z dediny a priniesol ešte teplé mlieko. Alebo to náš dovolenkový domáci zalieva olivovníky pospevuje si: "Ja niko nema, samu moju malu barku i ľjuba žarku od Marice ..."

Len keď celkom precitnem už počujem len robotníkov, čo sa každé ráno schádzajú pod oknami na parkovisku. Hlasno nadávajú, fajčia a odpľúvajú na zem. Ráno ako vytrhnuté z celkom cudzej knihy.

Chýba mi leto. Už nehreje. A tak mi chýba všetko ...

Zasiahnutá

Mám taký zvyk. Ak zažijem niečo výnimočné, niečo, čo ma chytí za srdce, tak to mám chuť hneď posielať ďalej, nech si aj iní pošteklia zmysly, napriek prázdnote, ktorú v ľuďoch často vidím.

Za posledné roky som bola už na toľkých koncertoch, filmoch, predstaveniach, že sa vo mne vždy dobre pobijú o priazeň a o prvenstvo pocitov. Časom sa mi vycibril kultúrny vkus. Mnohí možno povedia, že som fajnová. Ale vyberám si vždy tie najlepšie kúsky, ktoré na jazyku cítim ešte veľmi dlho. Meriam ich počtom zimoriavok, sĺz, dojatí a šteklenia v bruchu.

Priamy zásah som dostala pred pár dňami v kine. Asi je to zákonitosť, ale každý kto píše, píše aj o láske.
Vo filme Paríž, milujem ťa, láska pospájala ľudí v osemnástich poviedkach a odhalila ich vône tým najjemneším spôsobom. Skúste si ísť privoňať.



PS: Priatelia uveríte mi, že sa mnou preháňa toľko pocitov, že kým ich sem stihnem zapísať, už sa ma dotýkajú ďalšie a ďalšie?