štvrtok 28. februára 2008

Šťastie po záruke


Vravel, že sme sa stretli pred štyrmi rokmi. Neviem koľko času odvtedy naozaj uplynulo. Nepamätám si už ani na jeho meno. Pravdou je, že na podobné nočné mory sa snažím čo najskôr zabudnúť ...

Sedela som v tichu Františkánskeho kostola. Mám rada chrámové ticho. Často sa mi tu ľahšie upratujú myšlienky, upokojí dych a zhodím tu časť tiaže z útlych ramien.

Odchádzala som, keď sa ku klopkaniu mojich podpätkov pridali ďalšie kroky. Hlučne sa odrážali od starých múrov. Tie kroky za mnou šli ďalej po ulici, po dlažobných kockách chodníka, aj keď som zabočila do blízkeho obchodu. Vtedy som sa spýtavo otočila a zbadala vysokého muža. Nič nevravel. Po chvíľke z neho vypadla rozpačitá veta, že by rád šiel so mnou. Už si nepamätám, čo presne som mu vtedy povedala, ale viem, že so mnou bez jediného slova chodil pomedzi vešiaky s pánskymi košeľami. Bolo to čudné. So zmiešanými pocitmi som naprázdno vyšla z obchodu, keď mi oznámil, že ma chce pozvať na kávu, že je tu blízko bufet v Tescu, že nič iné nepozná. Bol divný, čím ďalej tým viac. Nedal sa odbiť, chodil za mnou ako psík. A tak som s vidinou, že to tých dvadsať minút nejako vydržím, že sa slušne rozídeme a viac ho neuvidím, zahla za roh do kaviarne oproti.

Naozaj som sa snažila, načínala otázky, skúšala záujmy, názory ...
Márne. Dostala som z neho len že je učiteľ v neďalekej dedine, nikam nechodí, nemá známych, ani záujmy, jediný kto ho dobre pozná je páter z kláštora. Potom som už len držala vlastný monológ a on na mňa pozeral jak na svätý obrázok. Bolo mi trápne sedieť ticho pri kaviarenskom stolíku s cudzím mužom, navyše podivínom. Kávu som dopila na tri dúšky a rýchlo si obliekala plášť.

Márne som si myslela, že sme sa vtedy videli naposledy. Na druhý deň ma hľadal v práci, našťastie bolo už po pracovnej dobe. Len vrátnik mi oznámil, že ma tu hľadal nejaký muž. Na tretí deň prišiel znova, chcel sa stretnúť, nedal sa odbiť. Premýšľala nad tým, že sa nikdy nenaučím povedať mužovi natvrdo, priamo do očí, že sa s ním viac už nechcem stretnúť. Skúšam to vždy s taktom, pričom verím, že to pochopí. Nepochopil ...

Pred pár dňami, po tých štyroch rokoch, znova telefonoval k nám do práce. Nechcel rozprávať priamo so mnou, len od kolegyne o mne vyťahoval informácie, či tam ešte stále pracujem, či mám priateľa, a kde bývam. O pár dní si zistil číslo aj na môjho brata a vyvolával mu celý deň. V nedeľu večer volal k nám domov. Vravel, že ma pozná, že sme sa stretli pre štyrmi rokmi a vyťahoval informácie od mamy. Mama mu s vidinou, že sa možno predsa raz dočká vnúčat, porozprávala o mne čo sa dalo. Samozrejme vrátane môjho telefónneho čísla. Už pár dní mám pre istotu pripravenú ostrú reč, ale viem, že nemá odvahu. Hlavne po tom, čo mu brat v telefóne vyčistil žalúdok. Medzitým si zistil, že aj v dedine ho majú za podivína. Mama teraz zaspáva so strachom, že ma večer v meste sleduje psychopat.

Podobné epizódy ma stretávajú akosi príliš často. S pravou iróniou vždy hovorím, že tie námety zo života budem posúvať kamsi k filmu.

Ale neskutočne ma vie vytočiť, keď mi niekto povie, že raz preberiem, a že som náročná.

streda 20. februára 2008

Nanovo


Prezerám si minuloročné fotky z leta. Aj keď sú farebné, usmiate, majú v sebe trpkosť súkromného života, ktorá na jazyku horkne skôr, než ju stihnem prehltnúť ...

Premýšľam, prečo som to neurobila skôr. Prečo som sa neodpútala od tvárí, s ktorými som bola rovnako sama ako so štyrmi stenami. Bez odozvy, bez tepla a mäkkosti. Keď som tak veľmi pišťala po rozhovore, tichej spriaznenosti a nachádzala som len plytkosť, povrch a mechanické prežúvanie života. Núkal sa mi pocit, že všetci idú rovno, len ja kľukatím.

Pohár s mútnou vodou si vždy dopíjam až do dna. Hlúpy zvyk. Možno tým, že nemám rada nedokončené dejstvá, nedojedené jablká, neporiadok v živote i na stole. Ten pohár si vždy dopijem, umyjem, vyleštím a položím do starej vitríny, na konci minulej chodby. Až potom sa môžem otočiť a vykročiť novým smerom.


Odvtedy cítim zvláštnu voľnosť, priestor, novú energiu. Hodiny a dni už nechcem vysýpať len tak do vetra. Sú príliš vzácne, vždy som to vedela. K väčšiemu kroku niekedy chýba len malý krôčik. Občas ho spravím až na poslednú chvíľu.

Hľadám a nachádzam nové tváre.
Teplé, bližšie, bohatšie ...


nedeľa 10. februára 2008

Bolesť túžob je tupá


„Povedz mi, ako je možné, že sa stále tak usmievaš...“ pýtal sa ma minule Martin.

Keby vedel, aké vzácne sú pre mňa také chvíle, tak by sa asi nepýtal. Akoby som si odrazu chcela vynahradiť všetky chvíle bez úsmevov a iskry, bez ľudí, s ktorými sa cítim dobre, s ktorými sa môžem rozprávať. Naozaj rozprávať, o všeličom, vážne aj nevážne, keď na tú vzácnu chvíľu, zabudnem na tichú samotu aj na samotu uprostred davu.

Sú čoraz častejšie okamihy, keď si nevystačím len s tým, že niekde nechám pár slov o tom, čo cítim, čo ma teší, trápi. Nie sú zriedkavé tie chvíle, keď ozvena dlho neprichádza. Keď mám priveľa myšlienok na to, aby som ich uhládzala do viet a veršov. Keď túžim kričať, rozprávať, hlasito i šeptom, smiať sa, plakať, vyvádzať, krásne i hystericky. A nechcem ukladať myšlienky do riadkov, na poriadok, jednu ku druhej. Keď vôbec neviem, od ktorej mám začať, keď sa neustále bijú v rade o naliehavosť.

Nechcem písať, chcem sa rozprávať. Rozumieť si. Zabudnúť na hodiny. Nechať voľne plynúť túžby. Plánovať a plniť si sny. Hovoriť o citoch, o čase, o láske, o výletoch, o deťoch, o vlastných hrncoch, posteli, o prežitom i o tom, čo bude, o prvých i posledných ... o všetkom.

Rozprávať sa, rozprávať, r o z p r á v a ť , a tak spolu chvíľu v tichu mlčať.