"Ráno mě probouzí tma ..."

Neverila som, že ho ešte niekedy budem môcť počúvať ...
Bála som sa, že to sama neustojím. Že až príliš rozvíri kúdol prachu priviaty západným vetrom, že prinesie okamihy, keď boli dni teplé. Priam som ich cítila. Ako kúsok triesky pod kožou, čo bolí pri každom dotyku. Ako rana, na ktorú nenachádzam zacelenie.

Večer som sa vrátila z koncertu. Bol úžasný. Pristihla som sa pritom, že Ťa vidím vedľa na prázdnej sedačke. Alebo, že Ti hneď ráno pošlem ako darček celý jeho spevník aj s podpisom iba pre Teba. Že Ti poviem, že už viem všetky texty naspamäť. A že som napísala jednu slohu v češtine, a Ty že dopíšeš druhú. A refrén bude spoločný. A ...


Zabúdanie je stav dlhodobý. Spevník bez podpisu položím na nočný stolík a vstupenku založím na stranu 104.

Nedopovedané

Rozladené ráno mi umazalo celý deň. Oneskoreným nočným rýchlikom docestoval staronový sen, s miestenkou rovno do mojich perín. Mohol si vybrať iný termín. Dnes som naozaj chcela vstať ružová a tanečným krokom svižne zamieriť k studenej vode. Dnes som chcela dorovnať hladiny plusov a stálych mínusov.

Lenže bol taký živý, že som sa ešte chvíľu po prebudení sladko prehadzovala a verila, že to bolo naozaj. Dal si mi predsa hádanku a sen preto musí pokračovať ďalej ...

Až pri jasnom pohľade na prázdnotu rána odišiel dostratena, spolu s nočným teplom z vyhriatej postele. Ten ranný pocit rozčarovania sa ma držal celý deň. A v duchu som sa Ťa stále nemo pýtala, prečo sa ešte stále neviem zmieriť s Tvojim ľahostajným úsmevom, ktorý si mi vyprskol rovno do tváre, keď ma Tvoje slová najviac boleli.

Už dávno si nezaslúžiš ani jednu moju myšlienku, a ja predsa robím presný opak. A chcem a vidím len to pekné, čo bolo ...

Na moste fúka studený vietor a ja mám od prvej chvíle chuť stúliť sa Ti do náručia. Nie je leto a dávaš mi kyticu lúčnych kvetov. Uprostred kníhkupectva sa nahlas smeješ na mojej poznámke. A v aute prekrikujeme hlas španielskeho chlapca z obľúbenej skladby. Hráš sa s deťmi a oni výskajú od radosti, že ich ujo zdvíha tak vysoko. Dávam Ti svoj prvý autogram a trasú sa mi ruky. Miešaš mi mojito, rozprávaš a ja hltám každé Tvoje slovo. Neprestajne ma hreje Tvoja veta o spriaznených dušiach a od šťastia sa mi chveje telo ...

Škoda, že netušíš, aké to pre mňa bolo vzácne. Stačilo by mi jediné slovo a pribehla by som ako hladný zatúlaný psík.

Nočné sny sú len verným odrazom túžob, ktoré už nikdy nenájdu svoj zvučný hlas. Možno aspoň v nich budem šťastná, tak ako vtedy. A možno budú aj na pokračovanie.
Až do času, kým sa neprestanem pýtať prečo ...

Minulostný prístav

V to nedeľné ráno, som ho po dlhšom čase stretla u nás doma, na cintoríne. Hroby našich starých rodičov spolu susedia. Snažil sa tváriť aspoň trochu zúčastnene, ticho pozdravil. Bol s manželkou a malou dcérou. Kým zapaľoval sviečky, trochu som si ho obzerala. Tých pár šedín mu len pristane. Pribral. Ani sa nedivím. Vždy bol skôr pohodlný domased, ktorému k životu stačilo málo. Ja tá, mladá, hlúpa, doživotne naivná. No, našťastie nezmierená s tým, že toto určite nebude všetko, čo mi nateraz život nachystal. Odjakživa som túžila rásť ďalej, rozhliadať všade okolo, stavať si nové méty, ktoré chcem malými krokmi predsa raz dosiahnuť.

Na kopci fúkal studený vietor, a tak som nenápadne štuchla do mamy, nech už ideme. Bolo mi trochu trápne, len tak tam stáť a pietne sa tváriť.

Cestou domov som premýšľala o tom, že si absolútne neviem ani len predstaviť, o čom by som sa s ním teraz zhovárala. Vlastne ani pred rokmi nebolo o čom. Či už majú poorané? Čo nové v dedine, kto koho ohovára? Či včera na poľovačke niečo zastrelil? Či bude tuhá zima? Alebo, či je takto šťastný?

Ktovie, kde by som bola keby ... Možno len na inom poschodí samoty, možno otupená, možno z milosti spokojná.

Vždy je to tak. Niektoré ulice osudu prejdem s odstupom času už celkom s ľahkosťou, s príjemným nadhľadom, zmierená a so zvláštnou spokojnosťou na duši a poviem si: "Ach, ako dobre." Súvislosti do seba zrazu zacvaknú a aj hlave sa vyjasní. Len dovtedy si musím zakaždým vyjesť celý hrniec nechutnej kaše, varenej podľa zlého receptu.

Hm. Viem. Tak to už chodí ...

Hladné mesiace

Jeseň sa tu zdržala. Aj slnko ma dnes ešte hreje na zátylku, keď zhrabávam zlato zo záhrady. Premýšľam, že je asi také zrelé, sýte a teplé ako láska na jeseň života. Nie horúce, ktoré raz dva spáli hlavy a srdcia svojou nedočkavosťou, ale hrejivé, také, čo nedovolí citom nikdy zatuhnúť ...

Na chvíľu mi presvetlí myšlienky. Triedim si ich, nech sa toľko nemotajú a neskrývajú jedna poza druhú. Pri práci sa mi vždy ukladali akosi ľahšie. Nech je akokoľvek ťažká, čistí dušu od ťažkých nánosov z cudzích zablatených topánok.

Mám chuť vyváľať sa vo voňavých šatách, čo za pár dní spadli z korún stromov. Ostali bez hanby, celkom nahé, ako milenci vo vernom objatí. Aj tam chcem hľadať ľudské teplo so zárukou, že mi prsty už neskrehnú od mrazu, že mi do nich ktosi vdýchne teplo ako vtáčaťu, čo si už dlho hľadá svoje hniezdo.

S každým listom odkrývam zelený koberec. Ostal tu od leta. Nechám sa len na pár minút hojdať myšlienkou, že už je jar a ja som prečkala chvíle, keď je samota citeľnejšia. Naozaj, nemôže byť jar? Veď dnešný deň sa na ňu tak veľmi podobá. Doliala by mi znova pohár doplna a mne by sa zdalo, že otváram nejaké úplne nové dvere. Že ich chcem tak, ako zakaždým veľmi spoznať a úprimne veriť, že budú posledné a budú moje. A studený pocit večného hladu po láske, už prehluší jarné pučanie života a schová aj tú najmenšiu zablúdenú zimomriavku.

Hm. Zajtra si kúpim teplejší šál a rukavice. Budem ich potrebovať.

Je to cítiť? Že sa bojím zimy?

Tiché tajnosti

Studené poloprázdne kino. Stoličky vŕzgajú len pod párom zblúdilcov, čo tu našli na chvíľu tmavý úkryt, pred silným vetrom z jesenných ulíc. Dnes zmetal všetko. Aj prach do očí, ktoré nenašli vlny ani trochu podobné, aj pichľavé zelené župany z gaštanov, aj čerstvo napadané lístie. Aký kontrast tvorí so sivými zmoknutými chodníkmi.

Ticho a nenápadne obsadím miesto na kraji posledného radu. Nechcem zavadiť ani o jeden pohľad. So svojou súkromnou samotou práve rozohrávam starú otvorenú partiu. Kto uhádne, kto práve víťazí na body, vyhráva čiernobiely televízor! Smejem sa v duchu nad vlastnou somarinou a už len čakám na moment, keď sa milosrdne vnorím do deja a aspoň na čas si my dve dáme hraciu prestávku.

Žena na plátne uniká do diaľok z vlastného sveta. Tiež sa rada pozerá cez ľudí. A keď jej v denných okamihoch svet až príliš zošedivie, tak si ho prifarbí, doladí, dochutí vlastným pocitom. Rieši v sebe čosi ťažšie, ale zžívam sa s ňou, lebo cesty k východom hľadám neraz tak súrne, že ani nevnímam ako mocne ma zväzuje bezmocnosť.

To je ako keď napoly vnímam ľudí, keď sa len tak bez zmyslov, slovne vyprázdňujú. Ako keď niekde nedobrovoľne sedím a počúvam, čo už dávno počúvať nevládzem. Keď musím voliť jednoduchšie slová, bez obrazov a vôní, aby mi ktosi poloprázdny porozumel. Keď hľadám aspoň zlomky spriaznenosti tam, kde nikdy ani nebola. Keď búcham stále na tie isté dvere, kde závora už pre mňa dávno hlučne zacvakla. Keď boľavo precitám a zistím, že ďalšia nádej bola len staronová maska samoty.

Končí sa dobre a bez citeľných strát, ten príbeh na plátne. Melancholický, bez prílišných snažení, o ktorých viem už z diaľky, kam sa asi rozbehnú.

V dlani skrčím vstupenku. Šestnásty rad vľavo, sedačka číslo päť, bez páru. Tak a hráme ďalej. Je koniec reklamnej prestávky. Vybehnem do dažďa. Postaral sa mi o alibi. Nikto nezbadá, že na lícach nemám kvapky z neba.

Október bez zázrakov

Bluesnim v prítmí, s teplou farbou od sviečok. Nehreje pod ťarchou ozveny spred roka. Aj jazzové tóny z pódia vnímam len tak napoly. Kvílivé, podmanivé, jesenné, a predsa mimo mňa. Teplé októbrové dni ma nútia boľavo zatínať päste. Ružové nechty mi nechávajú odtlačky v malej dlani a ja pozerám ako sa po chvíli strácajú. Smutné výročia nie ...

Odrážam pohľady neznámych mužov, čo vravia: „Tá kučeravá tam sedí sama...“ A to je všetko. Mám strašnú chuť zakričať každému, nech pozerá do peny od piva. Nevidím v ich očiach nič úprimné ... A ja si neviem rozkázať. Kto rozkáže samotnej, aby aj na malý prejav priazne odpovedala hneď vyplazením jazyka alebo kopnutím do členka. Priveľký luxus. Ten si nemôžem dovoliť.

A tak mi dnes zovreté hrdlo pevne drží teplý október. Tak strašne ma ničí tento čas. Odhrýza zo mňa pozliepané kusy normálneho života. Tak to je asi tá rovná daň. Za tých pár šťastných dní spred roka? Tak teda pekne ďakujem.

Hm. Ale naozaj som nikdy nebola šťastnejšia. A vraj som vtedy celkom ožila a oči sa mi smiali tak bezstarostne. Tak málo mi stačilo, keď mi došlá nádej obsadila vnútro. Všetko malo význam a ráno som tanečným krokom utekala k studenej vode a pred zrkadlom si z tváre zmývala posledné zašlé sadze. Hmmm. Možno si ma zamiluje. A ... ďalej už nemôžem písať ...

Dnes už viem. Oriešky boli červivé. Bez zázrakov. A potom sa už nič krásne nedialo a ... možno neskôr pohľadám slová. Tie najsilnejšie. Až z celkom spodnej zásuvky. A potom nech tu ostanú. Nech sa už ku mne nevracajú a netnú mi viac do živého. Sama si s nimi neporadím.

Ťažko nesiem tichú bolesť výročí. Prekrývam ju inými, krajšími výročiami. Ako dnes.

Je opäť teplý október a do kalendára si píšem „Moja prvá Blueska.“